Napsáno pro Denník N

 

V nemocnici

Moj otec žije v Rimavskej Sobote. Odsťahoval sa tam s mamou ešte než som sa narodil. Narodil sa a vyrastal na Žitnom ostrove. Život zasvätil svojim pacientom, ktorí ho milovali. Teraz leží v nemocnici v kritickom stave, kde sa naviac nakazil najslávnějšou chorobou súčasnej doby. Viem, že tieto moje vety znejú ako nekrológ, ale z Prahy, kde žijem, si v tejto chvíli viac dovoliť nemožem. Táto chvíla totiž može trvať dlho. Možno dlhšie ako život mojho otca. Hranicu medzi Českom a Slovenskom možem prekročit iba za podmienky, že som negatívny a že zostanem v karanténe bez 14 dní bez ohladu na to, že budem pri ďalšom testování budem negatívny a že som bezpečne zaočkovaný. Na oddelenie, kde je covid, ma k nemu samozrejme nepustia. A tak myslím na svojho otca, okolo ktorého krúžia čudní kosmonauti a ktorý možno verí, že som ho opustil. Je bezmocný rovnako ako ja. Rovnako ako vnučka mojej kamarátky, ktorá sa dva týždne po svojom narodení nesmela stretnúť so svojou mamičkou. Mama bola síce “negatívna”, ale pred porodom ležala na izbe s “pozitívnou” pani. Dievčatko kvoli novorodeneskej žltačke ležalo v inkubátore, z ktorého ju smel vybrať otestovaný otecko. Dvakrát denne ju v rukaviciach smel držať v náručí a usmievať na ňu cez respirátor.

Čo sa deje v mysli mojho otca, neviem ani nechcem odhadnúť. Čo sa deje v mysli malého dieťatka oddeleného po deviatoch mesiacoch od mamičky, si predstaviť viem. Nie preto, že by som si pamätal, že som niečo podobné po narodení zažil, ale preto, že existujú tisícky vedeckých štúdií a teorií, ktoré proces myslenia a emocionálneho zažívania maličkých detičiek spolahlivo popisujú. Z nich plynie, že mozog človeka sa najviac vyvíja v prvých 24 mesiacoch života. Prvé dni, dokonca prvé hodiny, možu rozhodnúť o tom, či sa mozog mamičky prepojí s mozgom dieťatka tak, aby mohol rásť a rozvíjat sa tak, ako má. Pokial sa s mozgom mamy, alebo s niekým, kdo je na neho citovo a výhradne naladený, mozog dietatka nepripojí, vyvíja sa o dost inak, ako by mal. 

Novorodené dieťa je ohrozené na živote preto, že na rozdiel od mláďat iných cicavcov sa rodí predčasne. Deje sa to od tej doby, čo biologický predchodca človeka začal chodiť po dvoch nohách a ženská pánev sa zúžila tak, že by cez ňu hlavička hotového dieťatka už neprešla. Ľudské mláďa tak zdaleka nie je tak samostatné ako mládatá iných cicavcov. Úzkost po narodení je vyvolaná pocitom bezprostredeného ohrozenia na živote. Jej prejavom je plač, ktorý sa mení na zúfalý rev. V mozgu sa pri tom aktivujú buňky a spojenia, ktoré zprotredkujú záchrannú akciu zdedenú z evolučného vývinu. Útek, útok a zamrznutie sú stratégie, ktorými naši predkovia a my sami reagujeme na situáciu ohrozenia života. Nehotové ludské mláďa pred ohrozením nemože utiect, preto sa s ním rozhodne bojovať. Kričí, plače, reve a svoju úzkost tak prenáša na najbližšiu osobu, ktorá na neho reaguje poskytnutím bezpečia a lásky. Dieťatko sa pomocou svojej mamičky alebo inej blízkej osoby, ktorá vníma a reaguje na jeho úzkost, vačšinou ukludní. Pri objatí, pohladu do očí, krmení a hladení sa v krehkom mozgu dietatka aktivujú (epi)geny, ktoré kódujú tvorbu látok stimulujúcich jeho rast a rozvoj. Bohužial to platí aj naopak.

Stav pokračujúceho stresu, ktorý dieťa nemože regulovat prostredníctvom výhradného stavu s inou osobou, sa podobá jazde v aute, pri ktorej máme súčasne jednu nohu na plyne a druhú na brzde. Pokial existenčná úzkost dieťatka nenájde svojho príjemcu, stres sa zvýši a aktivovaný mozog postupne prejde do stavu, ktorý pripomína zamrznutie. Genetický program, ktorý sa v tomto stave spúšťa, vedie nakoniec k vylučovaniu látok sposobujúcich zánik mozgových buniek a ich spojení.

Neviem v akom stave bol mozog dievčatka, ktoré dva týždni bezmocne čakalo na svoju mamu v izolácii. Nevieme čo sa odohrávalo v mysli a mozgu jeho izolovanej mamičky. Viem však, že v dosledku proticovidových opatrení nemožu deti v mnohých nemocniciach vidieť svojich rodičov. Viem, že už pred pädesiatimi rokmi bolo vedecky popísané správanie malého dieťaťa, ktoré bolo z dovodu operácie prijaté do nemocnice, kde s ním nesmeli byť rodičia. Po hnevu a proteste nasledovala fáza zúfalstva smútku a nakoniec mentálneho odpojenia sa od mamy (dettachment). Dieťatko po niekoľkých dňoch prestalo prejavovať o ňu záujem aj keď tam bola. Poznám prípady, keď malé dieťa prestalo svoju mamu aj poznávať. Keď som hladal zdroje tohoto výzkumu vyskočilo na mna spústa desivých videí o deťoch, ktoré musia byť v nemocnici bez rodičov. Tie videá sú aktuálne a týkajú sa dnešnej doby. 

Narodiť sa do sveta bez výlučného vzťahu je velké riziko nie len pre jedinca aj pre celú spoločnosť. Odísť zo sveta s pocitom osamelosti a opustenia je utrpenie, ktoré si nikdo nezaslúži. 

Žijeme v čudnej dobe. Rozhodovať o tom, čo pre spoločnosť a jej členov predstavuje vačšie riziko, je velmi ťažké. A to, čo sa rozhoduje centrálne, nemože byť nikdy presné. Výsledky takého rozhodovania sa ukážu až v budúcnosti, Niektoré sú však vidieť už teraz. Dobré aj zlé. Každopádne individuálne. 

28.3.21

 https://dennikn.sk/2341660/v-covidovej-nemocnici-bez-potomkov-a-bez-rodicov/?ref=mpm&fbclid=IwAR3MT3JvaTzqWSttB5jy32lFCvnv1vStLVB4Mb2jEfkibgCBJpH8QUaJZGo23.3.2021