Ked pred rokom začala dinstančná výuka, všeobecne sa to považovalo za celkom dobrý nápad. Učitelia sa  z novej úlohy sice právom zlakli, ale videli v nej šancu zachovať vzdelávací proces,. Podobne boli a tom asi aj rodičia. Ani oni však netušili ako s vplyvom on-line výuky zmenia ich životy, rodiny a samozrejme aj deti. Mnohé z nich sa distačnú výuku tešili, brali to dobrodrožstvo a ako príležitost nechodit do školy. Niektoré deti, rodičia a učitelia si zvykli rýchlo, iné pomaly, niektoré vobec. Tí, ktorý si nezvykli sa upínali k ukončeniu lockdownu, ktoré se neustále odkladalo. V lete prišla nová nádej a nádych normality. Na jeseň sa ta “hroza” zase vrátila.

Považovať tzv. distančnú výuku za náhradu výuky založenej na osobnom kontakte a vzťahu je z psychologického, a dovolím si tvrdit, aj z pedagického hladiska nezmysel. Sledovat digitálny obrázok hlavy učitela a dlohodobo si pamätat jeho slová si možeme iba dovtedy, kým sme schopní vybavit si z pameti náš vzájomný vzťah. Tento vzťah vzniká po desiatkach a stovkách osobných interakcií, ktoré dokopy dávajú súvislý a neopakovatelný citový zážitok. Je to práve tento zážitok, možeme povedať aj vztahová spomienka, v rámci ktorej sa nám vybavujú veci, ktoré nás daný blízky človek naučil či už nepriamo ale tým, že sme sa s ním identifikovali. Dobrí pedagogovia vedia, že bez takého vzťahu sa žiadny žiak, osobitne na prvom stupni školy, nebude sústredit a nebude ani dosť motivovaný k tomu, aby sa dobre učil, alebo správal. Podobný vztah sa však iba ťažko, pokial vobec, dá udržat, tobož vytvoriť, bez opakovaného osobného kontaktu. Sú to kontakty, pri ktorých si dvaja ľudia pozerajú priamo do očí, pro ktorom cítia, čo cíti druhý, pri ktorom si predstavujú, čo mu beží hlavou, vnímajú či im druhý naslúcha, či sa sústredí, a rozumie alebo nerozumie výkladu. Samozrejme ani v triede nemože učitel takto nečúvat všetkým naraz. Deti ho však takto vnímat v triede dokážu. Možu v jeho prítomnosti nerušene premýšlať o tom, o čom sa hovorí, možu udržať pozornosť, možu učiteľa vnímat v celku, v pohybe, možu byt myslou i citom naladení na jeho slová, správanie ale i na to, aký majú spolu vztah.

Vzťah medzi učitelmi a niektorými detmi sa výhradným on-line strávaním sa však časom nevyhnutne vyprázdni. Absurdným symptomom tochto oboustranne frustrujúceho stavu, je odovzdánie domácich úloh s časovým odstupom a cez počítač. Je celkom jasné, že malé deti sa neučia a nerobia úlohy pre známky, ale v prvom rade pre úsmev a pochvalu od pani učitelky. Tú žiadne anonymné známky v aplikácii nenahradia, a nemože ju nahradit ani vyčerpaný, odborne nepripravený, frustrovaný rodič. Velký problém súčasnej doby vidím v tom, že časť rodičov na plnení často nezmyselných a neindividuálnych podmienok on-line výuky nekompromisne trvá. Títo rodičia, podobne ako nekompromisná čast pedagogov, ktorí hodnotia deti akoby chodili do školy, si neuvedomujú niekolko skutečností. Pokúsim sa ich zhrnúť následovne:

 

  1. Distančná výuka je velký experiment, ktorý až časovým odstupom ukáže nakolko ho deti možu efektivne a bez psychickým problémov absolvovať.
  2. Množstvo látky, ktoré sa deti behom niekolko mesačnej on-line, teda neosobnej výuky naučia, teda kolko im toho zistane v hlave, je jedna velká neznáma. Dlhodobé pamätové stopy sa vytvárajú primárne v rámci kontaktu s konkrétnym človekom, najlepšie v rámci bezpečného citového, čiže nestresujúceho vzťahu.
  3. Deti sú citovo a sociálne a už niekolko mesiacov bez prerušenia deprivované nie iba absenciou kontaktov (vzťahov) so svojimi spolužiakmi a učitelmi, ale aj so svojimi vrstevníkmi a kamarátmi. Už viac než rok nemožu rozvíjat tvorivé a športové aktivity, pri ktorých dosahovali úspechy a ktoré boli často základom ich sebavedomia a pocitu vlastnej hodnoty.
  4. Bez pocitu vlastnej hodnoty, ktorú si najma staršie deti odvodzujú od sociálnych vztahov a úspechov v mimoškolných aktivitách, nemajú deti motiváciu prekonávať prekážky distančnej výuky a dosahovať lepších výsledkov v “škole”.

 

Ako to povedal jeden moj depresivívny 14 ročný klient:

“Moja mama nechápe, že aj keď budem mať jednotku, nebudem šťastnejší”

 

Navrátit stratený pocit vlastnej hodnoty a motivovať deti k pokračovaniu obojstranne frustrujúcej a ludsky prázdnej skúsenosti s počítačovou výukou není podla mna možné, ak tento sposob výuky a jej výsledky, nedáme, spoločne s učitelmi, do jednej velkej zátvorky.

To, čo v našich detoch zostane po roku lockdownu nikto nevie. Ale to, čo prežívajú dnes, je v našich rukách.

 

psáno pro Denník N

https://dennikn.sk/2349128/co-deti-prezivaju-covidovej-skole/?ref=list