Smútok je zrelá emócia, ktorá naznačuje, že sa môžeme posunúť ďalej

 

MUDr. Peter Pöthe (1968) pochádza z Rimavskej Soboty. Zaoberá sa psychickým vývinom, poskytuje terapeutické konzultácie rodičom a psychoterapiu deťom a dospievajúcim, venuje sa týraným a zneužívaným deťom. Vedie výcviky detskej psychoterapie, prednáša študentom medicíny a sociálnej práce, prednáša pedagógom, pomáha pri tvorbe zákonov na ochranu detí. Je autorom desiatok populárne vedeckých, odborných článkov a štyroch odborných kníh. Tá najnovšia, Síla nevysloveného – Príběhy psychoterapie dětí a dospívajících, vyšla v nakladateľstve Portál pred pár týždňami.

 

Rozhovor s psychiatrom a psychoterapeutom Petrom Pöthem sme pre núdzový stav spojený s epidémiou koronavírusu robili cez Messenger – on na chate za Prahou s rúškom na krku, ja pred obrazovkou počítača doma v Brne. Hovorili sme o detských outsideroch, o príliš protektívnych rodičoch, o spoločnosti, ktorá popiera smútok i o tom, ako byť „dosť dobrým rodičom“. 

 

Barbora Škovierová

 

Študovali ste medicínu. Čo bolo zlomovým momentom, ktorý vás priviedol k psychiatrii? 

Mám veľké šťastie, že sa venujem tomu, čomu som vždy chcel – psychoanalytickej terapii dospelých a detí. Obaja rodičia sú lekári, no ja som nikdy netúžil študovať medicínu ani psychiatriu. Chcel som študovať psychoanalýzu, o ktorú som sa začal zaujímať ako jedenásť či dvanásťročný. A keďže psychológia bola v tom čase marxistická, šiel som na to cez medicínu, v rámci ktorej mala k psychoanalýze najbližšie psychiatria. Ako medik som v roku 1991 stážoval na Harvardovej Univerzite. V priehradke na poštu mi náhodou pristála brožúrka o týraných a zneužívaných deťoch, doplnená ilustráciami a fotografiami. Úplne ma dostala. Dodnes ju mám schovanú. Tam som sa prvý raz stretol so zneužívanými deťmi. Z Harvardu som sa vracal s myšlienkou pomáhať takým deťom aj u nás. Dokončil som školu, praxoval som na detskom oddelení psychiatrickej kliniky a po roku 1995 som začal budovať neziskovú Linku bezpečí, ktorá funguje dodnes. Zakladal som krízové centrum, robil som výskum sexuálneho zneužívania. Vďaka Fedorovi Gálovi, ktorý vydal moju prvú knižku, som napísal knihu o týraných deťoch. A potom som prešiel do súkromnej praxe, kde som už dvadsať rokov.

Už v jedenástich či dvanástich ste vedeli, čo chcete robiť?

Bola to náhoda. Za všetko môže Hitchcock. Maďarská televízia vysielala filmové série veľkých režisérov a ja som videl niekoľko jeho filmov. Myslím, že to bolo Vertigo, v ktorom hlavný hrdina dostáva panické ataky, keď niekto prejde vidličkou po obruse. Absolútne ma to fascinovalo. V tom momente som objavil podvedomie a odvtedy ma záujem oň nepustil.

Čo najdôležitejšie ste sa za tie roky praxe naučili o deťoch a o sebe?

Stále sa učím. Stále premýšľam o tom, čo robím. A neustále objavujem nové veci. Keď rozumiete deťom, zvládnete aj dospelých, lebo dospelí sú veľké deti. Myslím si, že najlepší terapeuti pre dospelých sú detskí terapeuti. V psychodynamickej terapii hrá významnú úlohu pri posudzovaní vývin. Keď k vám príde dospelý, predstavíte si ho ako dieťa. Porozumiete, v akej fáze vývinu sa nachádza, ako funguje jeho myslenie, ako reguluje emócie – to je základ. Aj terapeuti pre dospelých sa vracajú do minulosti a naprávajú veci, ktoré sa v minulosti stali alebo nestali, ale u dospelých to robia spätne. Keď mám dospelého klienta s úzkosťami, depresiami, osobnostnými poruchami, viem si predstaviť, čo by sa mohlo stať, keby bol býval prišiel v čase, keď sa v ňom tento problém formoval. U detí však ovplyvňujete vývin a osobnosť v prítomnosti – a na celý život. A hoci je práca s deťmi oveľa náročnejšia ako s dospelými, som si skoro istý, že terapiou zabránim tomu, aby boli nešťastné a robili nešťastnými iných ľudí. Budú vytvárať hodnoty a dávať spoločnosti viac, ako keby zostali uväznené v emóciách odvíjajúcich sa zo zlých zážitkov. To ma najviac motivuje, to mi dáva pocit satisfakcie.

V čom je terapia detí zložitejšia ako liečenie dospelých?

Je po všetkých stránkach náročnejšia. Emočne, pretože s dieťaťom nemôžete nebyť v emočnom kontakte, inak by sa okamžite odpojilo. Súčasne neustále vyžaduje akciu. Je s vami v interakcii, aj keď sa hrá samo, vníma, či sa naňho sústredíte, či sledujete, čo zažíva, či o tom premýšľate. U dieťaťa sa snažíte, aby bola hra alebo akcia čo najspontánnejšia, aby bolo dieťa čo najviac v kontakte s tým, čo prežíva, nie napĺňalo očakávania o tom, ako by sa malo správať. Je to nekontrolovaný proces, alebo regulovaný len veľmi mierne. To vyžaduje celého človeka. U dospelého sa terapia odvíja tak, že rozpráva – stačí sedieť, počúvať, reagovať, no fyzicky nemusíte robiť nič. Terapia detí je náročnejšia aj preto, že potrebujete spolupracovať s rodičmi, pričom oni sú často pôvodcami problémov detí. Máte pred sebou dospelých, ktorí sú sami neistí, opatrní, utrápení. Potrebujete s nimi mať dobrý vzťah, aby vám dieťa zverili na niekoľko mesiacov, posielali ho k vám a platili za liečbu. A paralelne s terapiou dieťaťa raz za mesiac, dva, konzultujete s rodičmi veci, ktoré by mohli oni ovplyvniť. Druhá vec je, že ste rovnako ako dieťa absolútne závislá od vzťahu s týmito rodičmi. Oni môžu dieťa kedykoľvek stiahnuť z terapie, čo by bolo to najhoršie, pretože terapia je proces, ktorý má svoje fázy a koniec a prerušením liečby by dieťaťu ublížili. Toto všetko vyžaduje odborné vzdelanie a prípravu, ktoré terapeut dospelých nemusí mať.

Akým spôsobom riešite situáciu, keď k vám rodič privedie dieťa s nejakým problémom a vy zistíte, že sa v rodine odohráva domáce násilie? Platí tu povinnosť zachovať dôvernosť informácie?

Keby napríklad prišla mamička s dieťaťom, ktoré nespí, bojí sa ísť do školy, pocikáva sa alebo je agresívne a mne z rozhovoru vyplynie, že mama je napádaná otcom, musím zvážiť, nakoľko by terapia dieťaťa v traumatizovaných podmienkach mala zmysel. Pokiaľ sa nerieši pôvod traumy, terapia môže dieťaťu trošku uľaviť, ale ono zostáva naďalej vystavené stresu. Ak rodič násilie v rodine nechce riešiť a dieťa by bolo ohrozené, podľa zákona by som musel upozorniť úrady. To sa však deje výnimočne, skôr sa snažíme uschopniť mamu, dohliadnuť, aby šla do špecializovaných centier pre obete domáceho násilia s vedomím, že taká situácia je pre dieťa z dlhodobého hľadiska neúnosná. Sú centrá, napríklad v Prahe výborná Locika, kde pracujú s rodičmi, vrátane násilníka, i s dieťaťom.

Téma tohto Magnusu je Outside/Mimo systému. Keď sa pozrieme na detských outsiderov, sú nimi vlastne akékoľvek deti, ktoré sú iné, dokonca aj tie mimoriadne nadané. Aj takéto deti bývajú vystavené šikanovaniu spolužiakov. Kde sa v deťoch berie nutkanie tomu druhému ublížiť? Ako sa môže obeť najlepšie brániť?

Psychodynamicky orientovaná terapia, ktorej sa venujem, sa nesnaží meniť vonkajšie prostredie. Usiluje sa skôr pomáhať klientom, aby sa vedeli adaptovať a aby ich obranné mechanizmy zodpovedali konkrétnej realite. Bol by som opatrný pri zásahoch zvonku, ako je zmena školy či sťažnosti na učiteľov. Snažil by som sa vybaviť dieťa zmenou pohľadu na seba, dostatočným sebavedomím, aby sa v takej situácii ubránilo a presadilo samo, pretože ak sa mu to stane raz, pravdepodobne sa to bude diať aj v iných školách, inom prostredí. Nechceme, aby boli deti donekonečna závislé od rodičov, od protektívnej maminy, ktorá synovi trikrát zmení školu, lebo on je obeť, spolužiaci mu ubližujú a dieťa skončí v domácom vyučovaní. Pre mňa je dieťa partner. Potrebujem, aby s problematickou situáciou naložilo autonómne, aby sa nespoliehalo na rodičov, aby dokázalo regulovať svoje úzkosti a naučilo sa vytvárať také vzťahy, aby sa nemuselo báť, keď sa raz v kolektíve alebo na pracovisku vyskytne nejaký “psychopat”, ktorý ho odrovná. A to je lepší program, ako dieťa iba chrániť. Takto sa formuje zrelá osobnosť. Poznáme hraničné osobnosti, ktoré všetko vyhrocujú, neustále potrebujú byť v konflikte, mať nepriateľa. V ich čierno-bielom videní existuje zlo a dobro, obeť a páchateľ. V ich chápaní stačí, keď odstránim páchateľa a bude dobre. Ale z pohľadu dieťaťa je oveľa užitočnejšie naučiť sa s pomocou rodiča nad tzv. nepriateľom vyhrať.

Ako sa to robí?

Pracujem s otcom dieťaťa a pýtam sa, ako by rovnakú situáciu riešil on. Otec potom uschopňuje syna, aby si začal viac veriť a prestal sa šikanujúcich báť. A ich to prestane baviť. Šikanujúci potrebuje niekoho, kto sa ho bojí. Svoje vlastné ublíženie rieši tak, že nad niekým získa nadvládu a verejne ju deklaruje. Za šikanovaním je vždy nejaké poníženie, situácia z minulosti, ktorú dieťa nemalo pod kontrolou.

Ako si agresor nachádza obeť?

Šikanovanie sa vyskytuje nielen medzi chlapcami, ale často aj u dievčat. Šikanujúci vycíti, že dieťa si neverí, že je neisté. Nastane napríklad situácia, keď deti žartujú a začnú sa vulgárne napádať, všetci sa tomu smejú, no jediný chlapček v triede sa rozplače – pretože je, povedzme, emočne nevybavený, čo je obvyklé u veľmi bystrých detí, ktoré majú nereflektované emócie alebo veľmi protektívnych rodičov a nevedia sa vyrovnať so stresom. Takže tento chlapček sa rozplače. A keď to „násilník“ vycíti, začne ho to lákať a baviť. Zistí, že môže získať moc. Sebavedomie i sebaúctu si buduje tak, že nad niekým vyhráva. Pochopiteľne, za tým je jeho vlastný životný príbeh – doma to nie je v poriadku, zažil poníženie, možno podobné správanie u otca. Ten chlapček, ktorý sa rozplakal, sa zo šikanovania zrúti. Často za mnou príde mama, alebo to povie i samo dieťa: „Boli na mňa zlí.“ Nejde však o to, aby mama prišla do školy a vyťahala za uši deti, ktoré ublížili jej synovi. Chlapčeka tým ešte viac poníži. On totiž potrebuje sebavedomie, aby v skupine obstál. Preto je lepšie pracovať na jeho osobnostnej zrelosti. Ak je na autistickom spektre, snažíme sa, aby bol šikovnejší vo vzťahoch. To je do života prospešnejšie, aj keď naučiť sa to trvá niekoľko mesiacov. A najlepšie je, keď má dieťa otca, ktorý mu v tom pomáha a dieťa sa s ním môže identifikovať. Predstavte si, že chlapček v triede zostane, zvládne tú situáciu, zažije úspech, má pocit, že obstál, aj ostatní si ho začnú viac vážiť. Toto sú zážitky, ktoré potrebujeme do života, aby sme boli sami so sebou spokojní, aby sme si verili, boli odolnejší voči krivde alebo násiliu. Keby vás z toho kolektívu vzali, keby sa začalo hovoriť, že je to zlá škola, máte prvú negatívnu skúsenosť so svetom, ale vy ste tá, ktorá odchádza. A vy to nakoniec spracujete tak, že ste neobstáli. A keď sa vám to dvakrát, trikrát zopakuje, táto skúsenosť môže definovať celý váš vzťah k vonkajšiemu svetu. Také deti sa stávajú závislé od ochranárskej mamy, neveria si a unikajú im príležitosti realizovať svoj talent.

Čo sa odohráva v hlavách detí, ktoré terorizujú iných? U niektorých to rafinovaným spôsobom pretrvá až do dospelosti.

To je však menšina ľudí. Buď za to môže defekt v oblasti mozgu nazvanej paralimbický prefrontálny lalok, kde sa vyvíja uvedomovanie, reflexia a symbolizovanie vlastných pocitov i pocitov iných ľudí, alebo bol takýto človek v ranej fáze vývinu mozgu zanedbávaný. Napríklad bol okolo deviateho – desiateho mesiaca veku stresovaný, lebo jeho mama trpela depresiami, a vyvinie sa z neho jedinec s poruchou osobnosti.  sociopatická osobnosť s vysokou inteligenciou, ale nižšou mierou empatie. “Psychopati” Sociopati sami cítia málo, ale výborne rozumejú pocitom iných. Racionálne, chladnokrvne manipulujú ľuďmi a vyvolávajú v nich strach. Často sa z nich stávajú politici. Ale nie vždy z nich vyrastú zlí ľudia – môžu byť aj úspešnými chirurgmi, záchranármi…

Môžu teda spoločnosť obohacovať?

Určite áno. No v partnerskom vzťahu je nešťastie žiť s človekom bez emócií a empatie, a nešťastie je to aj pre deti. Ľudia na autistickom spektre to majú opačne ako “psychopati” sociopati – veľmi silno prežívajú emócie, preto sú takí úzkostní, ale nevedia si ich uvedomiť, symbolizovať. Úzkosť autistom často nedovolí vyjsť von z domova, zatiaľ čo psychopatická osobnost sociopat necíti úzkosť ani strach, môže niekoho okradnúť alebo aj konať hrdinské činy, pretože sa nebojí.

Ako sa dá s takými deťmi pracovať a pomôcť im?

Aj deti bez empatie prežívajú silné emócie, ktoré sú často spúšťačom toho, že ubližujú iným. Jednou z tých emócií je pocit poníženia. Chodil ku mne stredoškolák, ktorý nemal žiadnu empatiu, silno manipuloval spolužiakmi, užíval si pocit moci aj nad svojimi partnerkami, schovával si skalpely a fantazíroval o tom, ako rozpitve susedovho psa. K jeho obľúbeným seriálom patril Dexter. Nikdy neurobil nič zlé, stal sa z neho lekár a ako dobrovoľník dokonca odcestoval do zahraničia. Myslím, že práve úspech a uznanie mu zabránili stať sa “zlým človekom”. Rodičia ho mali radi a on ich nechcel sklamať. Nie preto, že by voči nim cítil niečo ako súcit,  empatiu, ale racionálne si povedal, že oni by jeho zlým skutkom trpeli, a to sa mu nevyplatí. A myslím si, že na ceste “psychopata”, z ktorého sa stane zločinec, je paradoxne nedostatok lásky a empatie zo strany tých najbližších. Pretože takíto ľudia veľmi potrebujú, aby ich niekto bral vážne, aby sa o nich zaujímal, aby neboli ponižovaní, vysmievaní, aby sa im nekrivdilo – lebo to spúšťa fantázie o pomste, ktorá je dôkladne premyslená a jej cieľom je naozaj ublížiť. Mozog je do určitého veku plastický a ja môžem dieťaťu terapiou pomôcť lepšie vnímať emócie druhých. To vyžaduje vzťah, v ktorom vás niekto má rád navzdory tomu, že ste iná. Čo je začarovaný kruh, lebo keď ste iná, smerujete k tomu, že budete vylučovaná a budete dostávať presne tú spätnú väzbu, ktorú dostávať nemáte. Namiesto toho, aby vás ľudia prijímali, ešte viac vás vydeľujú a vy sa cítite ešte odlišnejšia.

Samotné deti sa silou-mocou snažia nevyčnievať a byť ako ostatní – mať podobný mobil, oblečenie, značky. Čo s tým?

V určitom štádiu vývinu je detstve je dôležité a zdravé splynúť s nejakou skupinou. Vývojové potreby v priebehu detstva sú rôzne a dnešné atribúty detí sú pre nás nezrozumiteľné, lebo sme ich nezažili. Často ich berieme ako rozmar. Pre dieťa je oveľa dôležitejšie to, že má mobil, než to, čo na ňom robí. A to sa týka aj značiek. To nie je morálna otázka, ale otázka vývojových potrieb. Dieťa nechce byť vylučované z kolektívu. Keď ho naučíme, že značky nemajú hodnotu, zatiaľ čo ono je súčasťou skupiny, ktorá hodnoty definuje práve prostredníctvom nich, aj keď navonok prijme nastavenie svojej rodiny, bude mu chýbať spoločenské uznanie. A keď bude staršie, bude sa vracať k týmto detským potrebám a správať sa detsky. Mimochodom, to je jeden z problémov dnešnej spoločnosti – deti nedospievajú. Sú sociálne zdatné, sexuálne poučené, ale chýba im zrelý postoj k veciam.

Prečo je to tak?

Žijeme v narcisticky štruktúrovanej spoločnosti. V konzume založenom na neustálom zvyšovaní spotreby, od ktorej sa odvíja naša hodnota. Odopierať si alebo trpieť nie je cool. Už dve generácie rodičov nezažili žiadnu veľkú katastrofu, teda niečo čo náznakom ko prežívame práve teraz. Dúfam, že si vďaka tomu uvedomíme, že neustála stimulácia a užívanie si nie sú v živote to najdôležitejšie. Spoločenský diktát hovorí, že dobrý rodič bude animovať, vymýšľať zábavu, stimulovať deti. Deti to vezmú ako hodnotu a budú si myslieť, že tak to má byť. K emočnej zrelosti sa však nedá dôjsť bez strát – a súčasná spoločnosť popiera stratu. Smútok sa nenosí, považuje sa za niečo chorobné. Pritom byť smutný je úplne prirodzené. Praktickí lekári a psychiatri dnes predpisujú antidepresíva babičkám, ktoré sú doma samy a vnúčatá na ne kašlú. Smútok je zrelá emócia, ktorá naznačuje, že sa môžete posunúť ďalej. Aj dieťa ho potrebuje poznať. Keď zmení školu a príde o kamarátov, rodičia sa rozvedú, súrodenec odíde z domu, ale dokonca aj to, že už nechodí do škôlky, ale do školy, to všetko je strata. Ale umelo predlžovať detstvo tým, že žiadame o odklad školskej dochádzky, že deťom kupujeme blikajúce topánky – čo to je? To je zábava, ale nie topánka. Na pohľad robíme veci lepšími a deti potom vyrastajú s pocitom, že aj emócie sa takpovediac dajú aktualizovať. Myslím si, že by sme sa mali zastaviť a uvedomiť si, že dieťa môže byť niekoľko dní smutné, napríklad aj v týchto dňoch. Veď toto nie je dobrá doba – prečo by nemohlo mať podiel na neistote, ktorá práve vládne v rodinách? Nebudeme to predsa popierať. Pre dieťa je oveľa cennejší rodič, ktorý sa nepretvaruje, ktorý je autenticky naštvaný a bojí sa, ale verí, že situáciu zvládne, ako ideologické tvrdenia, že my žijeme v harmónii a nehádame sa. Ak sa v rodine nehádame, je to podľa mňa popretie reality, čiže veľmi nezrelý obranný mechanizmus. Keď dieťa z takej rodiny vyrastie a zažije obyčajnú hádku s priateľom, zrúti sa, pretože bude mať pocit, že je to koniec. Namiesto toho, aby dieťa zažilo, že konflikt je normálna súčasť vzťahu a vzťah ho prežije. K životu patria aj negatívne emócie a zmierenie, nielen radosť. Sú rodičia, ktorí deťom nedovolia ísť na pohreb starých rodičov. Prečo? To je prirodzený chod života. Alebo keď umrie domáce zvieratko a než ho dieťa stihne oplakať, rodičia mu to zvieratko zabalia a dajú do mrazničky so slovami, že sa s ním môže rozprávať. V podstate dieťaťu nedovolia sa so zvieratkom rozlúčiť. Z takého dieťaťa nevyrastie zrelý dospelý človek, ktorý by stratu oplakal, ale nepovažoval by ju za koniec sveta. Rodičia by sa mali spoľahnúť, že dieťa bude výzvy riešiť samo. Rozhodujúce je to, či dieťa cíti našu ochranu v situácii, keď mu naozaj niečo hrozí. Ale tie sú dnes skor vynimočné.

A čo rodičia, ktorí ešte pred sto rokmi bili svoje deti trstenicou, lebo sa to vtedy pokladalo za štandard? 

Vtedy boli dôležité aj iné aspekty ako povinnosti členov rodiny, vonkajší svet, do ktorého sa deti veľmi rýchlo dostávali, ľudia žili kratšie. Energia sa zameriavala na prežitie. Dnes však rodičovstvo znamená hlbší vzťah, viac sa zaoberáme tým, ako sa dieťa cíti. Neriešime potrebu prežiť ani otázky bezpečia, ktorými by sme sa museli zaoberať, keby sme boli vo vojne. Keď sme najedení a vieme, že na nás nikto neútočí, stačí pocit, že nás má niekto rád. Bristkí vedci však nedávno vyhodnotili, za ako dlho by sused napadol suseda, keby nastal hlad.

Čo zistili?

Za tri dni.

Tri dni? Och.

Áno. Keď vaše deti nemajú čo jesť, tri dni sú hranica, od ktorej sa ľudia začnú navzájom napádať. Tu ide o úplne iné emócie, o prežitie. Dnes máme luxus rozvíjať sa a rásť, je nám veľmi dobre. Je to dané vývojom ľudstva, ale má to ďalekosiahle dôsledky na osobné šťastie človeka. Keby musel pracovať štrnásť hodín denne na poli, voľno by mal len v nedeľu, keď by išiel by do kostola a takto by prežil celý svoj z dnešného pohľadu oveľa kratší život, určite by neriešil osobnostný rozvoj.

Ja sa zaoberám devastujúcim účinkom emócií na mozog. A môžem sa tým zaoberať aj preto, že môj klient nemusí štrnásť hodín denne pracovať na poli, aby mali jeho deti čo jesť. Dnes môžeme energiu venovať tomu, aby sme si navzájom pomáhali.

Sú z nás teda lepší ľudia, keď sa môžeme viac venovať sami sebe?

Myslím, že áno. Keby to nebolo dobré, tak sa spoločnosť nevyvíja.

Je známe, že sa venujete aj pomoci ľuďom v utečeneckých táboroch. Mohli by ste porovnať, s akými problémami za vami najčastejšie chodia klienti u nás a čo riešia rodičia detí v utečeneckých táboroch?

V táboroch sú často deti bez rodičov. Chcú umrieť. Ubližujú si, režú sa, páchajú samovraždy. Sú veľmi traumatizované katastrofickými zážitkami mučenia a smrti, stratami v rodine, znásilňovaním po ceste a nakoniec i týraním zo strany úradov. Je to akútna situácia, v ktorej ide skutočne o život a aj psychické problémy sú na hrane psychózy. Mnohí dospievajúci majú v dôsledku posttraumatickej poruchy halucinácie, v ktorých sa im vracia, ako boli mučení alebo museli niekoho mučiť. Dá sa to porovnať s týranými a zneužívanými deťmi, u ktorých nastáva disociatívne rozdelenie osobnosti, poruchy pamäti atď. Väčšina mojich klientov však nie je takto traumatizovaná. Venujem sa deťom, ktoré sa boja ísť do školy, nevedia sa učiť, nemajú žiadne vzťahy, sú agresívne k súrodencom, vyraďujú ich z kolektívu, nedokážu opustiť domov alebo zažívajú veľkú úzkosť, pri ktorej si môžu aj ubližovať. Malé deti sa udierajú do hlavy, vyhrážajú sa, že skočia z okna…

Prečo to robia? Dúfajú, že ich rodičia budú presviedčať o svojej láske?

Sú strašne nešťastné. A zisťujú, že rodičia tieto veľké emócie berú vážne. Ale v porovnaní s deťmi v utečeneckých táboroch tam v 99 % prípadov nie sú psychotické stavy, nespia hodinu denne, nepotrebujú psychiatrickú medikáciu, aby vôbec prežili. Nájdu sa aj takéto vážne prípady, ale tam sú takí skoro všetci. Tam vlastne riešime len prvú pomoc. V najlepšom prípade zabránime tomu, aby človek nespáchal samovraždu alebo neupadol do psychózy, aby sa nezbláznil. Ale to nestačí na to, aby nebol poznamenaný, ak sa raz aj dostane na lepšie miesto. V Morii na Lesbose sú katastrofálne podmienky, bude ju treba evakuovať, vznikajú tam požiare, pri ktorých uhoreli ľudia. Chcel by som zorganizovať skupinku psychológov a terapeutov, ktorí by sa tam striedali a okrem prvej pomoci by poskytovali aj terapiu. U nás však väčšinou môžeme s dieťaťom pracovať mesiace. Môžeme osobnosť dieťaťa ovplyvniť tak, aby sa z neho stal spokojný človek, ktorý sa bude mať rád a bude mať pozitívny vzťah k spoločnosti a iným ľuďom.

Čo môžeme my ako rodičia, učitelia, ľudské bytosti robiť pre to, aby sme dobre vychovávali deti? Aby neboli egoistické bytosti, ale dokázali byť empatické a rozdávať lásku?

To je veľmi ťažké. Výchova nie je úplne vedomá vec. Môj obľúbený autor Donald Winnicott použil termín „dosť dobrý rodič“. To je rodič, ktorý nie je dokonalý, ale je viac dobrý ako zlý. Potrebujeme sa viac uvoľniť a neočakávať, že budeme perfektní. Buďme autentickí a prestaňme sa šialene kontrolovať. Keď nemáme na deti náladu, nepremáhajme sa a skôr k nim vnútorne hľadajme vzťah. Byť dosť dobrým rodičom neznamená nerobiť chyby. Ak sa rozčúlim a vynadám dieťaťu, je to autentické, ale dieťa vie, že ho mám rád. A mali by sme si uvedomiť, že nie sme jediní, ktorí deti formujú. Umožnime im dostatok vzťahov s inými ľuďmi.

Je niečo, na čo som sa nespýtala a malo by to ešte v našom rozhovore zaznieť?

Veľmi by som si prial, aby rodičia neviedli deti k tomu, že existuje nejaký pôvodca zla. Tí, ktorí delia ľudí na zlých a dobrých, sú nebezpeční. Svet nie je čierno-biely. Toho svetlého by však vždy malo byť viac.